Ivan Kadlečík

Niekoľko viet Ludvíkovi Vaculíkovi

   Charakterizovať nekonformného českého spisovateľa Ludvíka Vaculíka ako mravokárcu je mimoriadne nepresné. Skôr by som povedal, že je to „svojej hlavy chlap“, ako nazvala Božena Němcová nášho básnika Janka Kráľa. Pravdivý, priamy a rovný v celom živote a v každom slove bez klišé.

   Byť svojej hlavy chlap, inými slovami byť integrovanou a sebaidentickou osobnosťou je vzácna samozrejmosť. Je to slobodná ľudská bytosť. Pre niektorých starý hundroš a mrmloš. Alebo kritický intelekt?

   Rotačnou osou jeho knihy Sekyra je domov, hľadanie detstva alebo toho, čo je v nás pôvodné a neporušené. Účtovanie s detstvom a s krajinou, kde sa konalo. Mravné kritérium, hodnota a istota citová i intelektuálna. Zem, matka, krajina predkov, legenda, epos a mýtus o otcovstve a synovstve. Román Morčata znamená účtovanie ďalšie: syn sa tu sám stáva otcom, má svoju novú rodinu v čase prítomnom.

   Na jar 1969 robil Ludvík Vaculík na Slovensku reportáž do Literáriek a medziiným sme mu s Palom Hrúzom spievali pieseň Kapusta, Kapusta, čože si pokradou, ej, že ťa poviazali do hrubých povrazov, ktorá bola potom nosným motívom Ludvíkovej reportáže. Tu niekde sa začalo naše priateľstvo.

   Stará baladická pieseň, pretože je básňou, dobre vie, čo sa dakedy stane. Je to predtucha, predurčenie. Určuje povahu cesty metaforicky i naozaj. Píseň máme zpívat poco rubato, což v hudební terminologii znamená poněkud neklidně.

   Čo je v piesni, to sa kliesni. Pieseň predvída. Oj, zabili, zabili viac chlapcov bez viny v maličkej zemi okupovanej vojskom. Čo je v piesni, nech sa kliesni. Tú pieseň človek počuje aj dnes a teraz, hoci trochu v inom tempe a tónine ju spievajú iní v maličkej krajine okupovanej bezduchým hmotárstvom.

   Mal som šťastie mimoriadne. ale aj z toho plynúce nepríjemnosti od vrchnosti, že sa mi akosi požehnane podarilo zamiešať sa medzi „skrachovaných“ disidentov, tie vysoko mravné a intelektuálne osobnosti, najmä v Čechách, ale aj tu.  Stredom kruhu mi bol Ludvík Vaculík a ľudia okolo neho. Ďakujem im za veľa, apoštolom ľudskosti. Aj oni mi pomohli zachrániť sa pred zúfalstvom, bezúfnosťou a surovou osirelosťou. Písali sme si epištoly, písali sme si fejtóny, vydávali knihy i časopisy Obsah a Fragment.

   Jaro je tady! pravidelne nás utešoval Ludvík Vaculík svojimi samizdatovými fejtónmi a vždy sa podvedome a ironicky tušilo, že sa blíži aj totalitný odmäk a miernejšie mrazy.  Boli sme spoločenstvo, bratstvo, tatarkovská obec Božia, plní vzájomnej dôvery, naplnení láskavosťou, nezištným porozumením a úctou ako prví kresťania v mocnej a bút¾avej ríši rímskej za cisára Neróna predtým, než sa ich viera stala štátnym náboženstvom a inštituciovala sa.

      S Ludvíkom sme si písali iba obyčajné listy, aby nám nebolo i pusto i smutno, potrebovali sme normálnu človečiu, bežnú, dennú, vnútorne dynamickú, nehistorickú komunikáciu, neurčenú pre publikovanie, prirodzenú – ako keď sa pečú vianočné oblátky. Hovory lúčne a cezpo¾né.

   To je tá zázračnosť slova! Keď si to teraz čítam, pripadá mi to ako zázrak: je tam dianie, humor, perspektíva, symbolika, večná aktuálnosť, je tam všetko, normálny kultúrny a ľudský, rovnocenný vzťah Slováka a Čecha, ich vzájomnej kultúry a etiky, ktoré sa po stáročia blahodarne opeľujú, oplodňujú. Je to historické dielo – práve preto, že sa tak netvári, nepredstiera, je veľké, živé a tektonické práve tým, že je normálne ako človečí prazáklad, archetyp.

   Podstatné dianie je tiché.

Ivan Kadlečík